Psychiater: Žijeme neosobnú a plytkú dobu. Závislosť od internetu ničí stále viac ľudských duší

Rodák zo Spišskej Novej Vsi sa na Slovensku dlho neohrial. Hneď po štúdiách zamieril do Nemecka, zdokonaliť sa vo svojom vysnívanom odbore psychiatria. Má iba 35 rokov, ale za sebou úspešné pôsobenie na dvoch klinikách v Nemecku a na jednej v Rakúsku. V rozhovore pre Aktuality.sk otvorene hovorí, ako naše duševné zdravie ničia moderní technickí miláčikovia a stres. Korupciu v zdravotníctve v Nemecku ani Rakúsku nikdy nezažil. Sú tam iné pravidlá aj mentalita, ako na Slovensku.

Ako sa chlapec zo Spiša rozhodne, že chce byť psychiatrom?

V šestnástich rokoch, teda už v puberte, začne čítať knihu od Sigmunda Freuda. Zaujala ma tak, že ma doviedla až na Jesseniovu lekársku fakultu UK v Martine. A dnes som zástupcom primára na klinike v rakúskom Hollabrunne.

Čo vás fascinuje na psychiatrii?

Schopnosť vidieť do ľudskej duše. Vedieť, ako človek rozmýšľa a prečo robí to, čo robí.

Vy ste sa už počas školy rozhodli, že psychiatrii sa nebudete venovať na Slovensku. Prečo?

Mama je učiteľka, vie dobre po nemecky, takže som sa túto reč naučil ešte ako dieťa aj ja. Nemecko je kolískou psychiatrie a rakúska Viedeň bola pôsobiskom Freuda. Mesto je pre každého psychiatra veľké lákadlo. V Nemecku, ale aj Rakúsku je množstvo kvalitných kliník, ktoré dávajú veľké možnosti.

Tak som si po skončení školy poslal 180 žiadostí o prijatie a prišli mi tri pozvánky na pohovor. Na jednu kliniku v Nemecku ma hneď zobrali. Bola to Hans-Prinzhorn-Klinik v menšom meste Hemer v severnom Porýní-Vestfálsku.

Vlastne som na Slovensku nikdy ako psychiater nepôsobil. Ani som k tomu nikdy nesmeroval, lebo som sa naozaj chcel naučiť predovšetkým kvalitnú psychoterapiu. To bol hlavný dôvod, pre ktorý som odišiel.

Bolo to prekvapenie, že vás v Nemecku ako začínajúceho lekára hneď vzali do takéhoto náročného odboru?

Tak trochu som s tým rátal, lebo som to skúšal v období, keď sme už, našťastie, boli v Európskej únii. Inak by som mal veľké problémy s papiermi. Aj tak sa vyskytli, musel som to riešiť tri mesiace. Robil som tam najprv hospitanta, nesmel som nič podpisovať. Čakal som na doklady, kým sa všetky vybavia.