Keď si vedľa seba predstavíme parašutistu a hráča pokru, máme pocit, že dva odlišnejšie svety sa takmer nedajú nájsť. Gambleri a adrenalínoví športovci však toho majú oveľa viac spoločné, než sa na prvý pohľad môže zdať.
Obidve záľuby totiž úzko súvisia s nemalými dávkami adrenalínu, ktoré ich účastníci zažívajú a postupne sa tak na vzrušujúcich aktivitách stávajú závislými. Profesorka Helga Myrseth z katedry psychológie Bergenskej univerzity v spolupráci so svojimi študentami už v roku 2011 vypracovala štúdiu, v ktorej sa venovala skúmaniu spoločných čŕt parašutistov a chorobných hráčov.
Na začiatku bol dotazník sledujúci behaviorálnu závislosť, ktorý študenti rozposlali nadšencom venujúcim sa parašutizmu a výsledky boli skutočne prekvapivé. Skupina adrenalínových športovcov bez akejkoľvek diagnózy súvisiacej so závislosťami vykazovala dokonca extrémnejšie výsledky než chorobní hráči hazardných hier. Je známe, že človek si na činnostiach spôsobujúcich zvýšenie adrenalínu v krvi vie vypestovať určitú závislosť, a to, či čakáme na to, aká karta nám padne alebo riskujeme vlastný život má na naše nervové vzruchy podobný dopad.
V čom sa ale chorobní gambleri od parašutistov naopak odlišujú?
Ide najmä o rutinu, do ktorej sa každému závislému hráčovi postupne podarí dostať. Parašutisti zažívajú jeden krátkodobý, no omnoho intenzívnejší zážitok, ktorý si však nemôžu nijako predĺžiť, môžu ho len o pár dní znova zopakovať. To im umožňuje držať svoj zdroj adrenalínu na uzde a chtiac nechtiac tak kontrolovať množstvo zoskokov, ktoré absolvujú. Naopak, chorobní hráči si vždy môžu zahrať ďalšiu a ďalšiu hru hneď za tou predošlou a ak chcú v herni stráviť 12 hodín, je len máločo, čo ich dokáže zastaviť. Koncom hrania je tak mnohokrát až úplné vyčerpanie zdrojov. Pri hraní totiž čas plynie odlišne a je ľahké pri hernom stole presedieť bez prestávky celé hodiny. To napokon spôsobí, že hráč upadne do určitej rutiny, z ktorej je veľmi ťažké uniknúť.
Čo si môžeme z tohto záveru vziať? Je jasné, že existuje skupina ľudí, ktorá vzrušenie rôzneho druhu vyhľadáva a je len otázkou, pri ktorej z týchto či podobných adrenalínových činností napokon skončí. Dôležitým rozdielom je však práve spomínaná rutina, a do tej môže upadnúť skutočne každý, aj ten, kto sa k hraniu dostane náhodou. Preto treba rovnako zodpovedne ako k parašutingu pristupovať aj k hraniu hazardných hier. A možno by bolo zaujímavé skúsiť nahradiť jednu závislosť druhou a ponúknuť chorobným hráčom náhradu za gambling v podobe zoskokov s padákom.