Priznanie si statusu, v tomto prípade – „som závislý,“ je možno najdôležitejší bod od ktorého sa môžeme odraziť k riešeniu. Lebo len to, čo si uvedomujeme je možné a hodné vývoja. Druhá možnosť je, že to čo potlačíme, zaprieme, odmietneme hromadí sa a čaká na naše uvedomenie…
Od detstva sme boli vedený, aby sme sa učili „prežiť“, čo v praxi znamenalo potlačiť súcit a iné prejavy srdca na úkor ega a to či v školskom kolektíve, neskôr na pracovisku, v osobných vzťahoch, vo verejnom živote, o „ostrých lakťoch“ v politike a ekonomike nehovoriac. Byť „silný“ tým, že potlačíme svoje bolesti, slabosti a vytvárame falošnú predstavu o sebe kŕmenú našim okolím, médiami, tradíciami, náboženstvami, zvykmi… Výsledok je, že nie sme SAMI SEBOU… Následok „nebytia sám sebou“ je, že sa stávame závislý… Závislý na tom /či tých/, čo sú „dodávatelia energie“ našej falošnej predstave o tom aký sme, resp. aký by sme mali byť podľa ich predstáv…
Občas príde „svetlá chvíľka“ a my si uvedomujeme, že nás už tento školský systém nebaví, že práca nie je radosť, ale otroctvo, že politika je bla-bla-bla, že ekonomika slúži vyvoleným, len nie nám, že máme peňazí ako pliev, ale zdravie si za ne nekúpime, že rodina mi nerozumie – a ja im tak chcem dobre, že farár vodu káže, víno pije… Ale to je len frustrácia, ktorú riešime často tak, že ju potlačíme /nakopíme/, alebo zmeníme „dodávateľa energie“… Ukončíme štúdium, ideme pracovať do zahraničia, kde si myslíme, že viac zaplatia, zvolíme inú politickú stranu, rozvedieme sa, dáme sa na hazard, či alkohol a drogy, nadávame na tie šéfovské svine, ktoré sú všetkému na vine, vystúpime z cirkvi a vstúpime do inej iluzórnosti… Závislosť ostáva, ba ešte sa prehlbuje.
CELÝ ČLÁNOK: http://www.nazorobcana.sk/novinka-sprava-aktualita/zdravie/clanok-3300/zavislost-sanca-k-lepsiemu-zivotu
ZDROJ OBRÁZKU: Unsplash.com