Mrazivý príbeh s dobrým koncom: Michala jeho závislosť zmrzačila, dnes je znova šťastný

4. júna 2018

Mrazivý príbeh s dobrým koncom: Michala jeho závislosť zmrzačila, dnes je znova šťastný

Michal Morávek (37) o sebe tvrdí, že musel padnúť úplne na dno, aby dnes mohol žiť. A že hoci chodí na protézach a chýba mu ľavá ruka od predlaktia, šťastie si vybral na päť generácií dopredu.

S Michalom a jeho manželkou Vlaďkou sedíme v reštaurácii na pešej zóne v Pezinku. Ľudia sa pri mladej rodine zastavujú a obzerajú si ich. Nie však kvôli Michalovej chýbajúcej ruke, ale kvôli rozkošným ročným dvojčatám, chlapcom Matejkovi a Jakubkovi, ktorí sedia vedľa nich v kočíku. Michal vie, že raz bude musieť synom porozprávať svoj príbeh. „Určite sa budú pýtať, čo sa ti stalo. A nebude to dlho trvať, už o pár rokov,“ zapája sa Vlaďka. „Poviem im pravdu. Určite nebudem nič prikrášľovať ani si vymýšľať,“ odpovedá Michal. A pravda je v jeho prípade naozaj drsná.

Na posilňovačke

Michal je patologický hráč. Chlapci sa narodili dva roky po jeho recidíve. Vtedy, po ôsmich rokoch abstinencie, za mesiac prehral 11 000 eur. Celú pôžičku na auto. Spolu s manželkou ich dodnes splácajú. „Dala som mu šancu. On vie, že jedinú. A vie aj to, že deti môj názor nezmenia,“ tvrdí Vlaďka. Síce s úsmevom, no v očiach má obavu, ktorú tam majú všetci, čo žijú so závislým človekom.

Michal sa nehrá na hrdinu. Len pár dní pred naším stretnutím sa vrátil z „posilňovačky“ – týždňového pobytu na psychiatrii v Banskej Bystrici, na znovuotvorenom oddelení nelátkových závislostí. „Či tam majú viac úspešných, čo abstinujú roky ako ja? Je ich veľa. Ale aj teraz som sa na oddelení stretol s chalanom, ktorý mal recidívu po ôsmich rokoch a s ďalším, čo je znovu na základnej liečbe po pätnástich rokoch. Závislosť od hazardných hier je choroba na celý život,“ tvrdí Michal. Aj preto pravidelne chodí na stretnutia patologických hráčov. Počúva ich a hovorí im aj o sebe. O tom, kam až musel padnúť, aby mohol vstať.

Robota a herňa

Michal začal hrať po vojne. Zažil tam niečo, k čomu sa nechce vracať, no nechce sa na to ani vyhovárať. „Vždy som mal labilnejšiu psychiku a asi aj komplexy menejcennosti. Za hrou som videl peniaze. Veľa peňazí a moc. Vždy som chcel mať to, čo mal ten najbohatší, koho som poznal. Zamestnal som sa v supermarkete, hneď vedľa v podchode bolo kasíno a herňa. Chodili sme tam s celou partiou z roboty,“ spomína. Chytilo to však len jeho. Michal hral poker. Naživo, a keď nebolo dosť peňazí, tak aj poker na automatoch. S odstupom času si vyrátal, že za šesť rokov hazardného hrania prehral neuveriteľných 5 miliónov vtedajších korún.

„Či sa to vôbec dá? Dá. Fungoval som v režime robota a herňa. Nič iné. Cez týždeň som pracoval, aby som cez víkend mohol hrať. Mal som tri práce. Počas dňa som robil vedúceho rozvozu v pekárni a v noci som sám rozvážal dodávkou pečivo. A okrem toho kšefty. Čierne peniaze. Kupoval som od narkomanov kradnuté veci a predával ich ďalej,“ hovorí dnes Michal úprimne. To bola jedna z vecí, ktoré sa počas liečenia stali súčasťou jeho životného štýlu. „Vždy hovoriť pravdu. Neprikrášľovať, nezveličovať. Ak v tomto človek povolí, môže podľahnúť a začať zase hrať. Ja som bol vždy výborný herec. A dobrý manipulátor,“ konštatuje.

Červená niť

Počas rokov hrania sa liečil iba ambulantne. „Len preto, aby som upokojil atmosféru doma. Ja som nemal s hraním žiadny problém. To ostatní mali problém. Ja som si vedel rozkázať, mal som to pod kontrolou, bol som sám sebe pánom. Aspoň som si to myslel. Bola to moja chorá hlava, domýšľavosť. Závislosť,“ hovorí. Michal mal na rozdiel od iných gamblerov šťastie. A to šťastie sa jeho osudom tiahne ako červená niť. Prvým Michalovým šťastím bolo, že jeho patologické hranie nemalo za následok obrovské, nezaplatiteľné dlhy. Nenaháňala ho mafia ani „nebankovky“. „Všetko, čo som zarobil, šlo do hrania. Dlhy, ktoré som neskôr vyrovnal, som mal vtedy len voči rodine.“ To však Miša nezastavilo. Hral ďalej. Naplno. Čoraz zhubnejšie.

Cesta na koľajnice

V roku 2002 sa už vôbec nedokázal kontrolovať. „Moja priateľka bola tehotná, čakali sme dcéru. Vtedy som už zakaždým hral dovtedy, kým som neminul všetko, čo som mal pri sebe. Raz ma vyniesli z herne po celom dni a noci pri automatoch. Odpadol som, bol som dehydrovaný, úplne vyčerpaný. Ťahal som dlhé hodiny, aj som vyhrával – a všetko to pustil. Herne z nás hráčov žijú. Sú otvorené dovtedy, kým sme tam. Vtedy som počas tých 24 hodín nepretržitého hrania nechal v herni štvrť milióna korún,“ rozpráva. Vzťahy s rodičmi boli v tom čase už na bode mrazu. „Našťastie už so mnou nechceli nič mať. Kopli ma do riti, chvalabohu,“ hovorí dnes s nadhľadom. Vo februári 2003 sa mu narodila dcéra.

„Vtedy mi už úplne preplo. Jedného dňa koncom marca som šiel do práce – a už som sa nevrátil. Zostal som žiť na ulici,“ rozpráva Michal. Zo života bezdomovca si veľa nepamätá. „Bol som úplne na dne. Fyzicky aj psychicky. Bolo mi zle, mal som omrznuté nohy. Nejedol som, nespal. Na ulici je veľa hráčov s dlhmi. Len ja viem v Bratislave asi o desiatich. A aj tak hrajú. Žobrú, len aby mohli ísť hrať,“ hovorí. Michal si spomína, ako šiel za mamou do jej práce. „Bolo to začiatkom apríla. Prišiel som smradľavý, sopľavý, špinavý. Už som takmer nevládal stáť na nohách. Oznámil som jej, že som sa prišiel rozlúčiť. Veľmi správne sa odo mňa odvrátila a povedala, že takto som si život zariadil ja sám, nech si ho teda žijem. Nevedela asi, čo chcem urobiť. Myslela si zrejme, že sa chystám s nimi len definitívne prerušiť kontakt.“ Michal teda odišiel a vybral sa na železničný nadjazd. Tam si ľahol na koľajnice.

Doplazil sa späť

Vtedy sa šťastie objavilo v jeho živote druhýkrát. „Ležal som tam a čakal na vlak. Okolo išli nejakí ľudia, mysleli si asi, že som opitý. Chytili ma a od­vliekli asi dvadsať metrov od trate. Už som nemohol kvôli bolestiam z omrzlín chodiť. Snažil som sa teda doplaziť naspäť,“ spomína Michal.

Vlak ho len zachytil a odho- dil. Jednu ruku mu odrezal pod lakťom, na druhej rozdrvil kosti a dotrhal šľachy. Michal sa prebral na psychiatrii v Ružinove po štyroch dňoch. „Neskôr mi sestričky hovorili, ako som na ne reval, že ja nechcem žiť a vytrhával som si infúzie. Nevedel som si vtedy predstaviť, ako budem žiť ďalej. Naozaj som nechcel.“

Lekári mu oznámili, že jednu ruku nemá a to, či mu zostane druhá, je otázne. To však nebolo všetko. Povedali mu aj to, že mu budú musieť amputovať obidve nohy pod kolenami. Boli také omrznuté, že sa už nedali zachrániť.

Bez ľútosti

„Ležal som tam. Bez nôh, bez jednej ruky. Zabiť som sa už nemal ako,“ rozpráva Michal s čiernym humorom. Vtedy mal opäť šťastie. Narazil na psychiatra, doktora Molčana, ktorý naňho išiel správne. „Vôbec ma neľutoval. Bol na mňa tvrdý. Ja ľútosť znášam dosť zle. Tá jeho tvrdosť bola však pre mňa výzvou,“ vysvetľuje Michal. V tom čase sa začal opäť stretávať aj s rodičmi.

Priateľka na výzvu nemocnice vôbec nereagovala a za Michalom po pokuse o samovraždu neprišla. Povedala, že ju už nezaujíma, a on jej to nezazlieva. Trápi ho len, že sa dodnes nemôže stretávať s ich dcérou. Rodičia však za ním prišli. „Mali sme pretrhané všetky väzby. Učili sme sa znovu spolu komunikovať, ako keď sa malé dieťa učí rozprávať. Dali mi ďalšiu šancu a som im za to vďačný. Bol som na vozíku, chýbali mi tri končatiny a bol som odkázaný na starnúcich rodičov. Ale vedel som, že chcem žiť ďalej aj tak. Že to skúsim,“ hovorí Michal.

Pozrieť sa na seba

To, čo nasledovalo potom, sa dá nazvať len strmým výstupom nahor. Po štyroch mesiacoch z psychiatrie putoval do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. „Tam som sa za jeden mesiac naučil chodiť na protézach a urobil som si nanovo „vodičák“ na auto. Pochopil som, že všetko je v hlave. Ja som veľmi chcel a išlo to. V Kováčovej som stretol veľa ľudí, ktorí na tom boli dokonca horšie ako ja, a za svoj stav nemohli. Keď som videl, ako sa snažia oni, musel som napredovať aj ja,“ tvrdí presvedčene. Z Kováčovej sa po ďalších štyroch mesiacoch presunul na oddelenie nelátkových závislostí do Banskej Bystrice. Tam sa prvýkrát pozrel na seba ako na závislého človeka. Ako na hráča. „Keď som bol zdravý, nič sa ma nedotýkalo. Výčitky, plač, moje klamstvá. Nič. Muselo sa mi stať to, čo sa mi stalo, aby sa ma vôbec niečo dotklo. Aby som si priznal, že som v skutočnosti slabý, že mám strach,“ hovorí úprimne.

Režim na oddelení bol podľa jeho slov rozdelený na minúty. „Budíček, raňajky. Prídete neskôr, mínusový bod. Nemáte na to dôvod, ďalšie dva mínusové body. Desať bodov za týždeň a dostanete trest,“ rozpráva Michal. V Banskej Bystrici absolvoval aj rodinnú terapiu. „Prihovoriť sa rodičom pred ostatnými je veľmi ťažké. Hanbil som sa a hanbili sa aj oni. Tam sme si však, hoci aj cez slzy a s bolesťou, dokázali navzájom povedať pravdu.“ Michalovi postupne vysadzovali morfín, ktorý dostával, aby vydržal poúrazové bolesti. Adrenalín a endorfíny, ktoré sa v tele patologických hráčov pri hre masívne vyplavujú, mu spočiatku dodávali v injekciách a dávky znižovali. Po ďalších štyroch mesiacoch sa vrátil k rodičom, ktorí sa odsťahovali do rodinného domu na Záhorie. Chodil s protézami bez bariel a koncom marca 2004 bol už zamestnaný. Presne rok po pokuse o samovraždu.

Znovu samostatný

Michal začal pracovať ako obchodný zástupca pre firmu obchodujúcu s autosúčiastkami. „Dostal som služobné auto, jazdil som za zákazníkmi po celom západnom Slovensku. Bavilo ma to, doma medzi štyrmi stenami by to nebolo pre mňa. Chcel som pracovať, absolvoval som aj štyri pohovory týždenne a bol som vtedy šťastný, že to vyšlo. Či som bol u rodičov na dedine ďaleko od automatov? Ani nie, hneď v prvom šenku boli dva a v ďalších šiestich krčmách v dedine tiež po dva,“ hovorí.

Michal si dnes myslí, že keby bolo na Slovensku menej herní a automatov, pomohlo by to. „Ja mám takú skúsenosť, že som vždy chcel hrať okamžite. Ak bol automat obsadený, šiel som hneď do inej herne. Keby som nemal kam ísť, nemohol by som ani hrať,“ tvrdí Michal. Po návrate z liečebne aktívne navštevoval stretnutia gamblerov a snažil sa tak podporovať iných i seba. „Aj moji rodičia sa v tom čase chceli dozvedieť viac o hazardnom hraní a správali sa ku mne podľa nových poznatkov. Bol som naozaj šťastný a spokojný a po čase som chcel byť aj samostatný. Odsťahoval som sa teda od rodičov do podnájmu v Bernolákove,“ rozpráva Michal.

Niekomu chýbať

V tom čase Michal ešte nerozmýšľal nad vzťahom či rodinou. „V Bernolákove som však býval po večeroch sám. S kamarátmi a kolegami som sa nemohol stretávať stále, bolo mi otupno,“ konštatuje. S Vlaďkou sa zoznámil cez teletext v júli 2006. Sedemnásťročné dievča, o jedenásť rokov mladšie od neho. Hneď jej povedal, ako to s ním je. „Náš prvý telefonát trval vyše hodiny,“ spomína si Michal. Vlaďka si z neho uťahuje: „Veď ja som ani nechcela ísť do žiadneho vzťahu. Chcela som ísť s niekým na kofolu. Ale keď on mal také pekné modré oči. A neskôr som zistila, že vie aj výborne variť. Zavolal ma kúpať sa a potom na večeru,“ smeje sa.

Pri otázke na reakcie okolia však zvážnie. „Jasné, že ma všetci vystríhali. Mňa moji rodičia a Michala odhovárala zase jeho rodina. Spočiatku som bojovala aj sama so sebou. Ale medzi nami boli jednoducho veľké sympatie. Aj dnes, skoro po desiatich rokoch, si veľmi dobre rozumieme. Okrem toho si myslím, že každý má mať šancu byť milovaný. A Michal ma spočiatku veľmi rozmaznával,“ znovu jej vzplanie v očiach šibalstvo. Rodičia Vlaďky po troch mesiacoch ich známosti navrhli, aby sa Michal k nim nasťahoval. Začali spolu žiť.

„Spomínam si, ako si nevedel zvyknúť, že na neho niekto čaká. Že mu telefonujem, kde je a čo robí. Že niekomu chýba,“ hovorí Michalova manželka. Vzali sa pred Vianocami v televíznom programe, ktorý mapoval najsilnejšie príbehy roka 2007. Vlaďka mala vtedy osemnásť rokov. Michalovi šťastie opäť vstúpilo do života.

Plánovanie recidívy

Po štyroch rokoch manželstva však začal vo svojom stretávaní so spolupacientmi poľavovať. „Postupne som upúšťal od nárokov na seba. Prestal som chodiť do klubu, vyhováral som sa na bolesti nôh, na to, že som unavený. Začal som dokonca zatajovať pokus o samovraždu, hovoril som ľuďom, že to bola nehoda. Strácal som kontakt s realitou a v podstate som si plánoval recidívu. Začal som znovu hrať,“ konštatuje Michal. Za 24 dní prehral tisíce z pôžičky. A opäť zmizol z domu. „Znovu som stratil chuť do života, nastúpila beznádej, úzkosť,“ spomína na nepríjemné stavy. Vlaďka ho okamžite dala hľadať políciou. Na druhý deň sa jej však muž ozval. Oznámil jej, že ide vrátiť auto, lebo peniaze na lízing prehral. Pred domom ho čakali policajti a odprevadili ho na psychiatriu. Tentoraz putoval do psychiatrickej nemocnice v Pezinku. „Vôbec som to nečakala. Michal mal na starosti financie, peniaze z pôžičky boli na jeho účte, ja som ho ani nekontrolovala. Bola som naivná, mala som ho lepšie strážiť,“ hovorí Vlaďka. „Ty nie si povinná strážiť ma a okrem toho závislému človeku v hre nikto nezabráni,“ oponuje jej Michal. Vlaďka v ťažkej skúške manželstva napriek mladosti obstála. „On sa liečil a ja som všetky peniaze, čo som zarobila, spolu s Michalovým invalidným dôchodkom dávala na šeky za bývanie a na dlh. Po nociach som ešte pomáhala sestre s jej prácou. Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Zostali sme však spolu. Dala som si jedinú podmienku – každý rok musí chodiť na ‚preliečenie‘,“ hovorí.

Jediný hazard

Ani Michalova recidíva ich neodradila od snahy mať dieťa. O ďalšie dva roky Vlaďka otehotnela, chlapci sa narodili vlani. „Michal mi celý čas po prvej kontrole omieľal, že by chcel dvojčatá. Boli sme obaja v šoku, keď som mu volala po ďalšej prehliadke, že ich naozaj budeme mať,“smeje sa Vlaďka. Šťastie sa na Michala usmialo znovu.

Dnes si síce hľadá novú prácu a verí, že si ju v krátkom čase nájde. „Mohol by som pracovať ako operátor, plánovač rozvozu, telefonický dispečer, obchodný zástupca,“ vymenúva Michal. V každej práci počas posledných dvanástich rokov obstál. „Roboty sa nebojím. Ak zamestnávateľ nedbal na predsudky a dal mi šancu, väčšinou ma aj zamestnal. A bol so mnou spokojný,“ hovorí.

Hoci Michala jeho závislosť dohnala k pokusu o samovraždu, zmrzačila ho a obrátila mu život naruby, na osud sa nesťažuje. „Si rád, že sa ti to vtedy nepodarilo, však?“ pýta sa ho s úsmevom Vlaďka. A Michal pri pohľade na svojich synov pravdivo odpovedá: „Ja som šťastný človek. To, čo robím, robím pre seba. Stojí to za to.“ Michal vie, že je závislý hráč a už navždy musí abstinovať. Vďaka tomu vyhráva v jedinej hazardnej hre, v ktorej sa dá vyhrať. A tou je jeho život.

 

CELÝ ČLÁNOK TU
ZDROJ OBRÁZKU: Peter Korček, Život

Nezaradené
Načítava sa…