I v skutočných príbehoch existujú dobré konce.
Hráčstvo ako závislosť
Patologické hráčstvo je nelátkovou závislosťou, pričom ide o poruchu, ktorá pozostáva z častých a opakovaných epizód hazardného hrania. Tie ovládajú život jedinca natoľko, že vedú k narušeniu jeho sociálneho, profesionálneho a rodinného života, ako aj k jeho materiálnemu poškodeniu a k finančnému zadlžovaniu. So závislosťami od psychoaktívnych látok zdieľa viaceré spoločné psychologické, sociálne a neurobiologické faktory, ktoré sa podieľajú na jeho vzniku.
Objektom závislosti sú tu hracie automaty (nesprávne označované ako „výherné“ – ich cieľom je predsa zisk prevádzkovateľ, nie výhra spotrebiteľa), ruleta, kocky, stávkovanie na výsledky športových podujatí a tipovanie, kartové a vlastne všetky ostatné hazardné hry. V širšom meradle ide o voľno-časové aktivity, ktorým však jedinec venuje čoraz viac času, a to na úkor rodinných, profesionálnych a spoločenských vzťahov, svojho zamestnania, predchádzajúcich finančných záujmov a na úkor činností, ktoré si kedysi cenil a obľuboval viacej. Závislý jedinec postupne podriaďuje hraniu celý svoj doterajší život. Venuje mu svoje myšlienky, túžby a fantázie, obetuje všetky dostupné financie, až prichádza do bodu, kedy ich začína získavať pokútne. Z pôvodného života patologického hráča ostáva len potrhané torzo bez zmyslu, čo aj sám pociťuje a čo napokon môže podmieniť jeho úvahy, či to vlastne všetko stojí za to, či to všetko má zmysel, a či si sám nesiahne na život. Väčšinou však žije ďalej s nevyslovenou potrebou pomoci, ktorú si však neraz skreslene predstavuje len ako doplnenie finančných zásob, aby mohol všetko vyhrať späť. Vratko sa pohybuje medzi snahou o abstinenciu a relapsom (znovu-vzplanutím hráčskych aktivít), ako to vidíme v iných závislostiach.
Samotný cyklus závislosti sa vyvíja od podmieneného posilňovania (záujem o hazardnú hru, opakovanie strety s ňou) cez pozitívne posilňovanie (vzrušenie z hry, potešenie z výhry), až napokon prichádza na rad negatívne posilňovanie (podráždenosť pri nemožnosti hrať, pri deficite finančných prostriedkov potrebných na hru). Významnou motiváciou tu nie je len výhra, ako koncová méta, ale aj samotné vzrušenie z hry a z podstupovania rizika. To najprv vytvára analógiu opojného stavu, neskôr slúži na zahnanie stresu, negatívnych emocionálnych stavov, podráždenosti a napokon i priamo stresogénne pôsobí.
Porucha je častejšia u mužov, najmä medzi 20-55 rokmi života. Čoraz častejšie sa však objavuje aj u adolescentov a seniorov. Tiež sa zvyšuje výskyt u žien, pričom priemerne začínajú hrať neskôr ako muži, ale patologické hráčstvo sa u nich vyvinie v omnoho kratšom čase.
Priebeh patologického hráčstva
Patologické hráčstvo je chronická, neraz celoživotná duševná porucha, ktorá má progresívny priebeh. Prebieha v určitých na seba nadväzujúcich štádiách:
1. Štádium výhier (winning phase) je úvodné štádium, kedy vzrastá jedincova túžba vyhrať veľké peniaze. Sníva o tom, že mu výhra zmení život, že sa bude mať dobre. Často začína peniaze aj vskutku vyhrávať a pociťuje prehnaný optimizmus, že dokáže vyhrať, kedy chce. Verí, že hra má určité zákonitosti, ktoré pochopí, až keď sa jej bude dostatočne venovať, že ju ovládne, že bude zdrojom jeho šťastia. Toto štádium obvykle končí veľkou výhrou, ktorá však zároveň predznamenáva nasledujúce štádium.
2. Štádium prehier (losing phase). Hráč prehráva, nedarí sa mu. Napriek tomu však pokračuje v hraní a jeho prestrelený optimizmus vedie k zvyšovaniu stávok a vkladov. Zvýšené riskovanie je však zdrojom prehier. Ide o hlavnú chybu hráča, pretože zvyšuje vklady, aby vyhral prehraté peniaze späť a mal z čoho vrátiť pôžičky. Veritelia postupne ohrozujú jeho diskrétnosť i bezpečnosť. Napokon narastajú sociálne dôsledky hrania a rodina sa mu začína odcudzovať. Pod tlakom situácie sa prizná a často mu je rodinnými príslušníkmi na splatenie dlžôb poskytnutá aj istá suma peňazí. Robia to v dobrej viere, avšak ide o veľmi zlý krok, ktorý hráčovi znemožňuje prijať zodpovednosť za svoje správanie a zároveň posilňuje jeho nekritické správanie. Po takomto požičaní peňazí sa už spravidla vracia k hre tajne a hráčske správanie skrýva bohatou spleťou klamstiev.
3. Štádium zúfalstva (desperation phase), tiež štádium straty kontroly. Zúfalý človek tu hrá už len pre hru. Často siaha po kriminálnej majetkovej (zväčša nenásilnej) trestnej činnosti, odcudzuje sa širšiemu okoliu, nikdy nie je uvoľnený, naopak, je stále v napätí, podráždený, psychicky (a často aj fyzicky) vyčerpaný, nespáva a nepravidelne jedáva. Na konci má len niekoľko málo možností, ako pokračovať ďalej: (a) napriek všetkému ešte pokračovať v hre a zájsť až na skutočné dno, b) vyhľadať pomoc a liečiť sa, c) pre kriminálnu činnosť skončiť vo väzení, d) pokúsiť sa o samovraždu, čo je však práve nekonštruktívnym krokom zúfalstva par excellence).
Ak si vyberie psychiatrickú liečbu, má šancu na nasledovné štádiá:
4. Štádium kritickosti (critical phase), v ktorom získava kritický pohľad na seba a svoju závislosť. Začína jasnejšie uvažovať a plánuje vrátenie dlžôb a ďalší život bez zviazania závislosťou.
5. Štádium znovu-vytvárania (rebuilding phase), v ktorom obnovuje svoj predchádzajúci život a keď je to možné, tak aj rodinu a zamestnanie. Snaží sa pracovať na zlepšení vzťahov, nachádza si nové záujmy a záľuby, a samozrejme, prísne abstinuje (dodržiava pravidlá abstinencie).
6. Štádium rastu (growth phase) mu konečne umožňuje rásť ako človeku a dozrieť. Jeho život má šancu byť dokonca plnohodnotnejším, ako kedykoľvek predtým, ale stále bude poznamenaný ťaživou a tienistou minulosťou (splácanie dlžôb trvá roky, neraz celý život, ako aj pošramotené a skrachované vzťahy).
Liečba
Liečba patologického hráčstva musí byť predovšetkým komplexná, so zameraním na vnútornú zmenu jedinca, reorganizáciu hodnôt a motiváciu k abstinencii, v rámci ktorej je potrebné dodržiavať špecifické pravidlá abstinencie. Ide o súbor odporučení, ktoré pomáhajú v minimalizovaní kontaktu s peňažnými prostriedkami, vo vyhýbaní sa hre a miestam, v ktorých jedinec hrával, či situáciám, ktoré by ho opäť k hraniu mohli zviesť. Pacient by sa mal naučiť pracovať so stresom a s bažením, ktoré vedú k relapsom. Najúčinnejšou terapiou je ústavná liečba v špecializovanom zariadení. Jej súčasťou obvykle bývajú kognitívno-behaviorálne techniky, individuálne vedenie a skupinová, ako aj rodinná či pracovná terapia a iné liečebné metódy. Významnú úlohu zohrávajú aj pravidelné stretnutia patologických hráčov, kluby abstinentov a svojpomocné organizácie, ako sú Anonymní hráči. Avšak aj časovo nenáročná terapia, ktorou je napríklad motivačný rozhovor alebo krátka intervencia, môže osloviť hráčov, ktorí liečbu v skutočnosti nevyhľadávajú a ktorí (ešte) nie sú presvedčení, že jediným prostriedkom na životnú zmenu je absolútne ukončenia hrania.
Protihráčske oddelenie v Banskej Bystrici
Tou najosvedčenejšou – i keď samozrejme nie zaručenou – cestou k vyliečeniu závislostného správania – ale už nikdy nie závislosti – je pobyt na špecializovanom oddelení. V roku 2011 v Banskej Bystrici jedno také zrušili. Udialo sa to vo vlne takzvaných optimalizačných opatrení, ktorá sa vtedy prehnala slovenským zdravotníctvom. Odvtedy sa u nás patologickí hráči neliečia, i keď protihráčske kluby fungujú a v mojej ambulancii ma zopár pacientov s patologickým hráčstvom stále navštevuje. Oproti tomu, čo bývalo, je to len náplasť, ktorej sa nepodarilo zakryť obrovskú a doteraz krvácajúcu ranu.
„Doteraz“ je tu však slovíčko prinášajúce nádej, a to práve pre dobrú správu, ktorú som sľuboval v názve. Onedlho bude totiž protihráčske oddelenie znovu otvorené. Jeho prázdne chodby, na ktorých bolo celé roky počuť len do ticha kričiace tikanie hodín, sa opäť naplnia vyšším zmyslom a v jeho izbách bude do chorých duší pomaly stekať zlatistý med liečby. Zo začiatku možno chutí horko, napriek tomu je to však vskutku med.
V nadšení, ktoré teraz cítim, sa mi nechce spomínať na to, aké to bolo v roku 2011 všetko bolestivé a pichľavé. Nemo sme sa prizerali rozhodnutiam zhora a nechápali sme, ako niekto vôbec môže zrušiť také uzdravujúce miesto. Stalo sa. Ja osobne som sa trochu vykričal do blogov, ale to bolo tak všetko. Nič sa totiž ani robiť nedalo. Primár Nábělek potom na protest proti „optimalizácii“ zdravotnej starostlivosti odišiel, a nastalo prázdno. Pravé krídlo Petelenovho pavilónu sa zahalilo do šera a sotva počuteľného šumu priľahlých stromov a banskobystrická psychiatria sa musela pomaly adaptovať na svoj amputovaný stav. Liečili sme pravda ďalej, ale už bez našej ozdoby, bez toho oddelenia, vďaka ktorému sme boli známi a na ktoré sme boli právom hrdí. Navyše, hrozilo nám presťahovanie do nevyhovujúcich priestorov nového nemocničného areálu, ktoré je však nateraz, aspoň ako sa zdá, chvalabohu zažehnané.
V roku 2014 sa stal Ludvik Nábělek opäť primárom psychiatrie v Banskej Bystrici a svoj comeback odôvodnil aj túžbou vrátiť všetko do pôvodného stavu, a azda čo-to aj vylepšiť. Sile jeho vízie dávajú za pravdu aktuálne skutočnosti. Musím povedať, že je to naozaj vďaka jeho angažovanosti, že zakrátko budeme môcť opäť privítať prvých hráčov, ochotných zbaviť sa ťažkého nákladu, ktorý im pridelila závislosť.
Vidíte. I v skutočných príbehoch napokon existujú dobré konce.
CELÝ ČLÁNOK TU
ZDROJ OBRÁZKU: pexels.com